Charakteristika

Home » Plemená » Shiba inu » Charakteristika


Charakteristika plemena shiba inu

POVAHA

Povaha shiby je veľmi svojrázna. Je veľmi inteligentná a živá, svojho pána miluje, ale neustále mu dáva najavo, že ho až tak veľmi k svojmu životu nepotrebuje. Veľmi rýchlo pochopí, čo sa od nej chce, ale keď sa požadovaná vec veľmi odlišuje od toho, čo chce ona sama, urobí všetko pre to, aby dosiahla svojho cieľa a pánov príkaz nesplnila. Keď je chytená pri nezbednosti, snaží sa obratným manévrovaním rozhnevaného pána ukľudniť a vyhnúť sa trestu.

Má obrovskú škálu zvukových prejavov od kňučania , rôznych škrekov a škrípania až po charakteristické kvákanie a vrieskanie. Vedia vytvoriť veľa grimás a pre každú príležitosť majú pripravený iný úsmev. Pritom sa väčšinou zvalia na chrbát, vrtia a krútia sa ako cirkusový klaun. Postihnutý majiteľ väčšinou nedokáže zachovať vážnu tvár – a previnilec ujde zaslúženému trestu. Bohužiaľ, trestanie shiby sa väčšinou minie účinkom. Pokiaľ je totiž presvedčená, že pravda bola na jej strane, berie trest ako jej momentálnu prehru a po malej chvíli pokračuje v tom, za čo ste ju práve potrestali. Ako väčšina prírodných plemien, má i shiba vyvinuté obranné mechanizmy, ktoré majú predovšetkým šteňatám pomôcť prežiť vo svete plnom nástrah. Už asi od desiatich dní sa malé shiby bránia chyteniu tým, že sa bleskovo prevrátia na chrbát a začnú neočakávane silným hlasom strašne jačať. Nedá sa predpokladať, že by tak privolávali na pomoc matku, pretože silného útočníka by slabá a krehká sučka nezdolala, ale zrejme krik na krátky okamih nepriateľa zmätie natoľko, že šteňatá stačia zmiznúť z jeho dosahu. Tento odpor ku kontaktu s druhým tvorom v shibách pretrváva do dospelosti. Sú pomerne neznášanlivé k ostatným psom a i so svojimi potomkami si nikdy neľahnú tak, aby sa ich telá dotýkali.

Milujú svoje súkromie a bránia si ho i proti silnejším súperom. Niektorý povahovo silný jedinci sa celý život snažia byť “prvým psom v dome”, samci shiby neznesú vo svojej blízkosti iného psa a i od súk iných, väčších plemien vyžadujú poslušnosť. Shiba je prirodzene ostražitá a veľmi dobre stráži. Je zvedavá, a preto dokáže celý deň sedieť na okne a sledovať, čo sa deje na ulici. Každú neznámu udalosť, neznámy zvuk alebo pohyb ohlási a dožaduje sa, aby mohla byť prítomná pri riešení vzniknutej situácie. Je milým spoločníkom detských hier a neúnavným sprievodcom na turistických výletoch. Len jej zovňajšok je pre ňu nebezpečný – hlava shiby vykúkajúca z kríkov môže veľmi ľahko niektorému snaživému “čarostrelcovi” pripomenúť tvár líšky.

STAROSTLIVOSŤ

V Japonsku je shiba veľmi populárna. V tejto preľudnenej krajine nemajú milovníci psov veľa miesta pre držanie svojich zvierat a preto sa špecializujú na malé plemená. Aj keď trvá obľúbenosť západných plemien, tí, ktorí dávajú prednosť prírodným plemenám, si volia shibu. Najviac sú rozšírené na vidieku, kde shiba plní svoju úlohu nepostrádateľného pomocníka pri love. Jej život na dedine však nie je ľahký – nie je priamo psom páriom, má svojho pána, ale ten jej veľa starostlivosti nevenuje, aj keď si ju veľmi cení. Sučky shiby sú zvyknuté vrhnúť šteňatá bez pomoci v tmavých kútoch studených kôlní, v dierach pod podlahou domu alebo v prípade núdze aj v nore v snehu.

Svoje šteňatá musia kojiť veľmi dlho – najmenej šesť týždňov – aby nezahynuli od hladu skôr, než sú natoľko pohyblivé, aby si mohli hľadať potravu sami. Väčšina majiteľov síce svojich psov kŕmi, ale predovšetkým odpadmi zo svojej kuchyne. A aj tými iba v malom množstve. Shiby dokážu pre svoju obživu obratne uloviť akúkoľvek bielkovinovú korisť a okamžite ju po získaní prehltnú. Zožerú bez rozmýšľania chytené vtáky, myši, žaby, dážďovky – jednoducho čokoľvek, čo môže obohatiť ich chudobný jedálniček. Zjedia aj akúkoľvek rastlinnú potravu, zemiaky, zeleninu, ovocia i korienky. Aj shiba chovaná v európskej domácnosti si ponecháva veľa zo svojich prirodzených vlastností. Je skromná a potrebuje neuveriteľne malé množstvo potravy.

Miluje teplo a pohodlie teplého lehátka, ale rovnako kľudne žije v koterci počas celého roka. je veľmi čistotná a ukáznená – neničí veci v byte ani v koterci a pokiaľ má aspoň dvakrát denne možnosť svoje obydlie opustiť, nikdy ho neznečistí. Takto čistotné sa snažia byť už trojtýždňové šteniatka, ktoré sa pokúšajú odkotúlať zo svojho “pelechu” a svoju potrebu vykonať mimo neho. V šiestich týždňoch veku sú šteňatá schopné s matkou vybehnúť z bytu ( koterca) a vyvenčiť sa mimo neho. Či to vždy stihnú je druhá vec, často je za utekajúcim šteňaťom načúraná cestička, ako už nemôže vydržať. Shiby matky sa po celú dobu, čo žijú so svojimi šteňatami, snažia po nich všetky exkrementy upratať a robia to často aj u šteniat starých niekoľko mesiacov.

CHOV

V individualite shib spočíva najväčší problém ich chovu. Pokiaľ chovateľ nenavyká šteňatá už od veľmi útleho veku na telesný kontakt s človekom, prevládne v povahe shiby ich prirodzený odpor k dotyku iného živočícha a ona si nikdy na človeka nezvykne. Nebojí sa ho, ale vyhýba sa kontaktu, nenechá sa pohladkať a len neochotne si nechá nasadiť obojok a pripnúť vodítko. Veľa shíb takto narodených a odchovaných iba v koterci je možné chytiť len ako divoké zviera – zatlačiť do kúta, z ktorého nemajú možnosť uniknúť. Kontaktu nezvyknutá shiba ale nie je nikdy agresívna, pri chytení rezignuje a dá so sebou manipulovať bez odporu. Bohužiaľ existujú aj bojazlivé rodiny. v Japonsku dôkladne z chovu vyraďované, ktorých potomkovia sú nervovo labilní a nemajú ďaleko k tomu svojho pána i silno pohrýzť.