Štandard FCI č. 274, 13.5.1967
Klasifikácia: Skupina 5 (Špice a primitívne typy) oddiel 1 (severské záprahové psy)
Historický prehľad
Už v praveku sa predchodcovia „novodobých“ Eskimákov pri svojom putovaní dostali zo Sibíri cez Aljašku a Labrador až do Grónska. Tam ich objavili Vikingovia, keď sa v roku 985 pri plavbe z Islandu na západ dostali na ostrov o rozlohe 2 175 600 km2, ktorý je najväčší na Zemi. Vodca Vikingov, Erik, ho pomenoval Zelená zem (Grónd). Vtedy to určite nebolo nič neobvyklého, aj keď sa hovorí, že tak učinil len preto, aby naň prilákal nových osadníkov. Podnebie bolo vľúdnejšie a teplejšie než dnes. Taktiež pobrežné pásy v južnej a západnej časti ostrova, ktoré zasahovali hlboko do vnútrozemia, boli vhodné k chovu zvierat a pestovaniu obilia. Avšak sľubne sa rozvíjajúce osídľovanie ukončila po niekoľkých storočiach katastrofa. Grónski Vikingovia sa totiž nedokázali prispôsobiť nepriaznivým klimatickým podmienkam na ostrove. Dnes už vieme, že mohli prežiť, keby nasledovali Eskimákov. Tí vďaka konzumácií rýb a tuleňov dokázali vzdorovať aj tým najkrutejším klimatickým podmienkam.
Grónsko tak zostalo až do roku 1721 zabudnutou krajinou. Ožilo až vtedy, keď ostrov zabrali Dáni a založili na ňom nové osady. Dnes je táto súčasť Dánska samosprávnym územím na čele s guvernérom.
Z veľkého množstva vedcov a objaviteľov Grónska majú zvláštny význam hlavne nórsky polárny bádateľ a štátnik Fridtjof Nansen a nemecký meteorológ a geofyzik Aifred Wegener, zakladateľ teórie o vzdiaľovaní sa kontinentov.
V roku 1888 Fridtjof Nansen ako prvý spoločne z troma Nórmi a dvoma Laponcami precestoval celé južné Grónsko od východu na západ. Týchto šesť bádateľov putovalo po nekonečných ľadových poliach Grónska na vlastnoručne zhotovených saniach a lyžiach a objavovalo vnútrozemie ostrova. Skúsenosti Nansena využila nejedna arktická a antarktická expedícia. Dokázal, že najvhodnejším dopravným prostriedkom v polárnych podmienkach sú sane ťahané psím záprahom. Na skúšku psích záprahov a kajakov mali členovia Nansenovej skupiny dostatok času, pretože zmeškali poslednú loď a museli prezimovať v Goldthaabe.
Alfréd Wegener zomrel roku 1930 pri svojej tretej grónskej expedícii venovanej hlavne meteorologickým výskumom. I keď mal so sebou 25 islandských poníkov a 2 turbínové sane, najviac sa mu osvedčili psie záprahy. V jeho záznamoch sa našla správa z l3.augusta 1930. Uvádza v nej, že s expedíciou spolupracovalo 32 miestnych obyvateľov s 143 psami. Wegener ich právom pripomína, pretože pôvodných Inuitov, ako sa Eskimáci sami nazývali, zostalo len veľmi málo. Dávno totiž splynuli s európskymi prisťahovalcami. V neposlednom rade sa postoj miestnych obyvateľov voči psom zmenil aj vďaka vplyvu Európanov, ktorým Inuiti hovorili belosi. Napríklad pred rokmi zaviedli prísny zákaz dovozu psov, aby zabránili kríženiu pôvodných psov s inými plemenami. Pretože i dnes často zlyhajú najmodernejšie dopravné prostriedky a obyvatelia Grónska, či už pri love, ale hlavne pri doprave sú odkázaní na svoje psy.
V odľahlých osadách môžeme i dnes pozorovať, že sa s grónskymi psami zaobchádza podľa dávnych tradícii. Ešte stále sú pokladané skôr za úžitkové než domáce zvieratá. Počas krátkeho leta sa psy väčšinou starajú sami o seba. Nikdy sa však nevzdaľujú od ľudských obydlí, teda od svojich pánov. Vo svorke udržujú hierarchiu. Ich úlohou je rovnako ako v minulosti likvidácia odpadkov a nečistôt. Aj keď Eskimáci dokážu majstrovsky spracovať ulovenú korisť, nedokážu všetko využiť a zhodnotiť. O to, aby tieto zvyšky nespôsobili epidémiu alebo neprilákali zver sa vždy starali psi.
Vo veľmi ťažkých a drsných životných podmienkach môžu prežiť len najsilnejší robustní psi. Zároveň sa podľa toho vyvinul i ich charakter. Život Inuitov bol neustále v nebezpečí. Zmarený lov, pri ktorom prišli o kajak, harpúnu, krutá arktická zima a podobné pohromy znamenali zánik celých rodín. Od psov vyžadovali všetko, čo boli schopní spraviť sami, ale vedeli, že v krajnom nebezpečí sa môžu spoľahnúť na psí inštinkt.
Podiel týchto psov na dobytí Južného pólu Amundsenovou expedíciou je nesporný, aj keď v tej dobe nebola plemenná príslušnosť saňových psov v podobe dnešných štandardov FCI zďaleka vyjasnená. Odpoveď na otázku, ktorí zo severských psov sa tohoto a podobných dobrodružstiev zúčastnili, je dnes do určitej miery tiež ovplyvnená úplne pochopiteľným presvedčením chovateľov severských plemien, že to boli práve psy toho “ich” plemena.
Napriek všetkým pochybnostiam však použila grónske psy k dobytiu Južného pólu 78 rokov po Amundsenovi americkou firmou UAP, financovaná medzinárodná šesťčlenná expedícia Transantarctica. Výpravu tvorili Francúz Jean-Louis Etienne, Angličan Geoff Sommers, Japonec Keizo Funatsu, Rus Viktor Bojarski, Číňan Qin dahe a Američan Will Steger. Posledný menovaný člen expedície mal na starosti prípravu psov. V Minnesote, kde žije a chová psy na podobné účely, pripravil pre Transantarcticu tri záprahy po dvanástich psoch. Deväť z nich boli čistokrvné grónske psy. Ostatní boli kríženci grónskeho psa so sibírskym huskym a vlkom. Títo kríženci sú veľmi odolní, vytrvalí ale horšie ovládateľní. Práve z dôvodu lepšej ovládateľnosti viedli záprahy grónske psy. Expedícia prešla v extrémnych podmienkach 6300 km za 220 dní, napriek tomu prišiel o život iba jeden pes.
Grónsky pes sa v Európe, hlavne v Nórsku, Dánsku, Francúzsku a vo Švajčiarsku, teší svojej obľube už pár rokov kde je využívaný najmä ako záprahový pes. Taktiež do Nemecka boli tieto psy dovezené priamo z Grónska. Nie všetci sú ale zaradení do chovu a nie všetci majú plnohodnotné preukazy o pôvode FCI. Na začiatku chovu stoja originálne importy z Grónska často s nekompletnými preukazmi o pôvode alebo bez nich.
Takže ich potomkov môžeme dnes už stretnúť aj u nás na výstavách alebo pretekoch psích záprahov. Je zaujímavé pozorovať, akými rýchlymi premenami psi prešli. Ich charakter však zostal. Aj keď sa Grónsky pes prispôsobil novým podmienkam, musíme u neho získať rešpekt a pri výchove postupovať dôsledne. Majiteľ mu musí zabezpečiť dostatok činnosti a pohybu aby mohol v ňom objavovať hlas divočiny a pôvodné vlastnosti, potrebné k prežitiu na zasnežených pláňach.
Autor: Ondrej Šulka – text je možné šíriť len s písomným súhlasom autora