Švédsky laponský pes
Švédsky laponský pes, svensk lapphund, swedish lapphund, FCI skupina 5: špice a primitívne plemená, sekcia 3: severské strážne a pastierske psy, č. 135.
Švédsky laponský pes je najstaršie pôvodne švédske severské plemeno, ktoré pochádza od loveckých domorodých obyvateľov žijúcich v oblasti Laponska - severné Nórsko, Švédsko, Fínsko a severozápadné Rusko. Obyvatelia sa nazývajú Sámovia (v minulosti takisto Laponci, avšak dnes je toto označenie považované za hanlivé).
Sámska mytológia hovorí, že Lapphund sa uchádzal o prácu medzi ľuďmi výmenou za to, že sa s ním bude vždy dobre zaobchádzať. Pes sa využíval predovšetkým na lov a stráženie, ale ako sa nomádsky spôsob života Sámov postupne menil a Sámovia začali chovať soby, repertoár laponských psov sa rozšíril aj o prácu pastierskeho psa - stal sa cenným pomocníkom, ktorý pomáhal riadiť sobie stáda.
"Dlhosrstý laponský pes" narodený v roku 1884 mal prvé registrované číslo v SKK (švédsky kennelclub).V roku 1935 bol v rámci SKK schválený štandard plemena "Laponský špic". V roku 1936 bolo registrovaných 85 jedincov.
Počas niekoľkých nasledujúcich desaťročí sa ich počty znížili iba na cca. 20 registrovaných jedincov ročne a plemeno sa ocitlo na pokraji vyhynutia. V 50-tych rokoch barón Carl Leuhusen inicioval rekonštrukciu plemena a spolu s Mary Stephens našli dvoch laponských psov z rôznych častí Švédska a založili chovateľský program.
V šesťdesiatych rokoch sa viacero švédskych chovateľských staníc podieľalo na záchrane plemena, počet registrovaných psov sa zvýšil na takmer 130 ročne s približne desiatimi aktívnymi chovateľmi a ich úsilie podporil aj grant od švédskeho kráľa. 70. roky boli vrcholom s približne 300 registrovanými šteniatkami ročne; rok 1973 bol najlepším záznamom v histórii plemena s 368 registrovanými jedincami.
Od roku 1990 počty registrovaných jedincov postupne klesali, v roku 2000 prebehlo iba 100 registrácií.
Väčšina jedincov tohto plemena sa vyskytuje vo Švédsku, Nórsku a Fínsku. Menšie počty nájdeme aj v ďalších krajinách ako sú Anglicko, Dánsko, Holandsko, Francúzsko, Nemecko, Belgicko, Rakúsko, Švajčiarsko, Slovinsko, Rusko, Austrália a Spojené štáty.
Švédsky laponský pes je so svojou málopočetnou populáciou ohrozeným plemenom, ktorého počty a genetická variabilita nedosahujú potrebnú stabilitu.
ZDRAVIE
Plemeno sa vo všeobecnosti považuje za zdravé, s priemernou dĺžkou života 12 až 14 rokov. Aj vo vyššom veku si švédsky laponský pes často zachováva aktívnu a veselú povahu. V krajine pôvodu sú v rámci chovu povinné genetické testy na prcd-PRA (progresívna retinálna atrofia – dedičné ochorenie očí) a röntgenové vyšetrenie bedrových a lakťových kĺbov.
U plemena sa môže vyskytovať dysplázia bedrových kĺbov, avšak väčšina jedincov s miernymi nálezmi nevykazuje klinické príznaky. Vzhľadom na úzke genetické pole sa v krajine pôvodu plemena do chovu akceptujú jedince s hodnotením kĺbov A/B/C/D, aby sa predišlo ďalšiemu zúženiu populácie, ktoré by mohlo byť pre plemeno fatálne.
Populácia a genetická variabilita plemena sú stále veľmi nízke, preto sa všetky narodené šteniatka považujú za potenciálne chovné jedince a z toho dôvodu sa švédske laponské psy tradične nekastrujú ani nesterilizujú.
POVAHA A VYUŽITIE
Švédsky laponský pes je pôvodom pracovné plemeno pôvodne používané na pasenie sobov v drsných podmienkach severskej prírody. Na rozdiel od precíznych ovčiakov, ako je napr. border kólia, nepracuje pohľadom ("okom"), ale ako štekajúci pastiersky pes – používa hlas, energický pohyb a svoju prirodzenú autoritu na to, aby pásol zvieratá správnym smerom. Pri soboch je navyše nevyhnutná špecifická technika, keďže ich citlivé nohy znemožňujú fyzický kontakt ako je štipkanie do končatín a zlá viditeľnosť v zasnežených a veterných oblastiach vylučuje tradičné vizuálne vedenie stáda.
Preto je prirodzené, že je švédsky laponský pes vokálny a táto vlastnosť musí byť od mladého veku korigovaná výcvikom a výchovou! Švédsky laponský pes je živý, ostražitý, láskavý, milý a vnímavývhodné pre všetky druhy psích aktivít a športov. Aj keď dnes už menej často plní svoje pôvodné úlohy, zachováva si svoju pracovitú povahu, vytrvalosť, húževnatosť, učenlivosť a vysokú ochotu spolupracovať. V súčasnosti sú to hlavne všestranné spoločenské psy, vhodné pre všetky druhy psích aktivít a športov. Agresivita voči ľuďom sa nevyskytuje, konflikty si inými psami bývajú výnimočné. Je to výborný rodinný pes. Ruka musí byť pri výcviku láskavá, ale pevná a výcvik by mal byť pozitívny a dôsledný.
POHYB A EXTERIÉR
Švédsky laponský pes je menší stredne-veľký pes v type špica. Exteriér je harmonický, pes pôsobí živo, ostražito, dôstojne a nie sú prítomné známky ťažkopádnosti.
Telo má mierne obdĺžnikový formát s dobre nasadeným a neseným krkom. Chvost je pomerne vysoko nasadený, v pohybe nesený stočený nad chrbtom, v postoji môže byť voľne spustený pozdĺž zadných končatín. Hlava sa vyznačuje výrazným stopom (ktorý je ešte zdôraznený bohatým osrstením), papuľa je o niečo dlhšia než jedna tretina celkovej dĺžky hlavy. Oči sú tmavohnedej farby a okrúhleho tvaru. Uši sú veľmi mobilné a slúžia na vyjadrenie emocionality psa - veľké uši rušia typický výraz, padajúce uši nie sú diskvalifikujúcou vadou, ale sú nežiaduce.
Uhlenie predných aj zadných končatín je vyvážené a harmonické, čo prispieva k plynulému a ľahkému pohybu. Pohyb švédskeho laponského psa je typický svojou ľahkosťou a pružnosťou, pričom pes pokrýva v pohybe veľkú plochu. Pohyb je prirodzený, voľný a dynamický.
Dvojitá srsť poskytuje silnú ochranu voči poveternostným podmienkam. Farba srsti je prevažne čierna, typické je bronzovanie a vyskytuje sa aj tzv. "medvedia hnedá" (bear-brown), ktorá však v rámci plemena nepredstavuje samostatné geneticky podmienené červené sfarbenie ale črtu, ktorá predisponuje psa k bronzovaniu. Malé biele znaky sú prípustné na hrudi, labkách a špičke chvosta. Geneticky podmienená krémová farba sa v plemene vyskytuje od jeho vzniku, ale dnes sa objavuje len zriedkavo - aktuálne nepatrí medzi štandardom uznávané sfarbenia, preto nie je akceptovaná v chove ani vo výstavnom kruhu. Jedná sa testovateľnú recesívnu žltú – locus E.
Ideálna výška v kohútiku je 48 cm u psa a 43 cm u suky, s toleranciou ±3 cm.